~Dead Doll~

27. listopadu 2011 v 17:25 | Nami-chan |  Poviedky
Nieje to nič úchylne yaoistické ani yuristické, ani nič. Je to len taká drobná zmes dákych pocitov, ktoré by sa niekedy mohli nazývať mojimi. Neviem, či to bude niekedy na pokračovanie :D Je to zvláštne, ale je to jedna z vecí, ktoré náhodou cítim. Tak pekné čítanie a ak sa Vám to nepáči, kľudne do mňa..:D
A áno, bolo to tak trošku na námet Kuroshitsuji :D





"Chris, nechceš počuť ďalší príbeh?" spýtal sa otec s lenivým úsmevom na tvári. Oči sa mu rozžiarili ako vždy, keď mal na jazyku spomienky.

"Oci, sám dobre vieš, že už som z rozprávok vyrástla," povedala som usmievajúc sa na svoj odraz v zrkadle. Za tie roky som sa veľmi zmenila, len keby som vo svojom odraze nevidela len zvláštne biele vlasy, výrazné hnedé oči, ktoré na slnku chytali odraz červenej a ostro rezané plné pery, keby som tam videla aj bolesť, ktorou žijem. S ťažkým povzdychom som sa presunula do kuchyne a očami pátrala do čoho zahryznem. Chladnička prázdna, v chlebníku žiaden chleba a ani to tu nepáchlo po jedle.

"Ocí? Kedy si naposledy nakupoval? Z čoho prosím ťa žiješ?!" kričala som cez poschodie nahor. Nič sa neozývalo. "Ocí?" zakričala som hlasnejšie, ale stále nič. Vybehla som teda rýchlo hore, prehľadala svoju izbu, spálňu, kúpeľňu, ale nikde nebol. Srdce sa mi prudko rozbúchalo, kolená sa roztriasli a chrbát zalial ľadový pot. Kde len môže byť?! pýtala som sa sama seba v mysli. Sadla som si vedľa postele a nemo pozerala na poličku s porcelánovými bábikami. Boli tak krásne, ale tvrdé, chladné a neživé. Pamätám si, ako mi ocko vždy zakazoval sa s nimi hrať. Akoby sa bál, že ich rozbijem. Bolo to totiž jediné dedičstvo, čo nám mamka zanechala. Presne trinásť porcelánových lolitiek. Nikdy som nevedela, aký majú význam, načo sú ľuďom, prečo boli pre mamku také dôležité, ale zároveň bezcenné, že ich nechala v tomto rozpadajúcom sa sídle starej rodiny Wiliama Trancyho. Z reťazca myšlienok ma vyrušil škrípavý hlas zvončeka od dverí. Možno pošta. Keď som však dobehla dole a otvorila, neprivítala som chlapa v modrej poštárskej uniforme s novinami v rukách, ale malé dievčatko s porcelánovou tváričkou, jemnými zelenými očkami, plnými ružovými perami a tváre jej zvýrazňovali červené líčka. Biele vlásky jej z časti zakrýval modrý čepček, ale zvyšok jej i tak padal vo veľkých loknách na ramená. Veľkolepé korzetové modré šaty ešte viac zvýrazňovali jej útlu detskú postavičku, plochá hruď a nohy jej zakrývala veľká skladaná sukňa s mašličkami a korálkami. Až neskôr som si všimla, že v ruke zviera veľkú farebnú lízanku. Zasmiala sa detským sopránovým hláskom a vletela dnu.

"Hej, maličká, kam si myslíš, že ideš?!" kričala som pozorujúc ako letí hore schodmi a smeruje si to do mojej izby. Nahnevaná som vyletela za ňou, že jej spravím menšiu prednášku o slušnom správaní sa, ale keď som vošla do dverí, izba bola prázdna, len na zemi ležala jedna z bábik z poličky.

"Čo to.." začala som, no hneď som sa zajajkala. Keď som zdvihla bábiku a lepšie sa k nej prizrela, bola to do detailu rovnaká osôbka, ako dievčatko, čo sem pred chvíľou vletelo. Pozrela som sa, ktorá bábika v poradí to bola. Trinásta, tá, ktorá ešte pred chvíľkou poslušne sedela na poličke. Dokonca v ruke zvierala rovnaké lízatko ako bielovláska spred dverí.

"Pane bože," šepla som a rozpamätávala sa na otcovu rozprávku o malej vojvodkyni z Anglicka, ktorá v mladých rokoch zdedila výrobňu cukroviniek. Jej obľubou boli veľké farebné lízanky, ktoré ako prvý na trh uviedol jej pradedo. Pamätám si, že vtedy, kvôli krachu našej rodinnej firmy na výrobu hračiek, chcel vojvoda Eduard Dracsel kúpiť celú továreň, no moji predkovia nemienili jeho rodine predať jedinú bábiku. No povráva sa, že jeho dcéra, ktorej hlavičku tiež zdobili zvláštne biele vlásky bola inšpiráciou na novú kolekciu bábik. Na Antonieli, áno, to bol názov všetkých bielovlasých bábik. Chcela som ísť do knižnice pre nejakú historickú knihu našej rodiny, niečo, čo mi viac priblíži vzťahy rodín Trancy a Dracsel. Započula som však cinkavú melódiu hracích skriniek a krásny spev.

"London bridge is falling down, falling down, falling down, London bridge is falling down, My Fair Lady..."

Po chrbte mi prebehol mráz, no ani strach neprerušil hypnózu, ktorú spôsobovala pieseň. Chcela som bojovať, vrátiť sa a ujsť, ale niečo v mojej mysli proste muselo poslúchnuť, musela som zistiť, odkiaľ prichádza zdroj tej nádhernej melódie. Vošla som na povalu, kde ležali staré hracie skrinky rovnakej melódie. Úplne vzadu pod oknom sedel muž, tieň mu zahaľoval tvár. Zodvihol ruku a moje telo ako na povel zastalo. A taktiež vyplo melódiu z hracej skrinky na stolíku.

"Christine Antonela Dracsel," šepol starým hlasom plným nenávisti, znel, akoby práve vyslovil ohavnú nadávku. Neviem, čo to bolo, ale keď som počula celé svoje meno, niečo sa vo mne akoby prebudilo, kričalo, aby som utiekla, aby som vzala nohy na plecia a zmizla. Lenže tomu niečomu sa ťažko hovorilo ujdi, keď ja som mala nohy prilepené k podlahe.

"Bolo to tak dávno, čo sme sa naposledy videli. Bola si ešte malá, bola si posadnutá nenávisťou voči svetu... ale už nie si nesmrteľná, drahá moja. Už sa s toho nevyvlečieš ako pred rokmi, ako keď si bola silná a dokázala si sa vzoprieť akejkoľvek moci, ktorá sa pokúšala ovládnuť tvoje vnútro. Vieš po čom túžim, po jedinej veci, po nepoškvrnenej duši, po tebe.." šepkal hlasom, ktorý mi naháňal čoraz väčší strach. Veľkolepo zdvihol ruky a nadšene sa zasmial. Jeho telo sa však nehýbalo ľudsky, bolo akoby ovládané neviditeľnými nitkami, ktoré nahrádzali každý jeho sval a simulovali pohyb. Postavil sa z kresla a pomaly, ťažkými krokmi sa blížil ku mne. Vnímala som ho stále menej, myseľ mi zaplavilo celé znenie môjho mena. Nie som Dracsel, som Trancy... šepkalo moje podvedomie. A moje stredné meno nieje Antonela, je to... je to Lucsy. Tieň odhalil jeho tvár, vlastne to nebola tvár, bola to len guľa s parochňou. Drevená bábka ovládaná tisíce motúzmi! Tesne predo mnou skonala a povalou sa ozval dramatický smiech bábkara. Silné svetlo ma na sekundu ochromilo a až potom som si uvedomila, že sa dokážem hýbať. Myslela som si, že je po všetkom, že to bola len jedna z nočných môr sprevádzajúce každý môj nepokojný spánok. Z druhej strany miestnosti vyšiel Sebastian, oh, Sebastian, stelesnenie čistoty. Môj osobný anjel. Plnou rýchlosťou som sa k nemu rozbehla a objala jeho mramorové telo. Jediné, čo by ma na tomto svete nenapadlo bolo, že práve Sebastian chcel moju dušu, že práve on sa zahrával z bábkami. Veď kde bol, keď moju dušu ovládal bábkar. Došlo mi to príliš neskoro... až teraz som si uvedomila, že Sebby bol bábkar, on jediný pozná históriu našej rodiny tak dobre, on jediný poznal skutočný vzťah medzi Trancy a Dracsel, on jediný vedel, ako sa mi dostať pod kožu. No uvedomila som si to, až keď mi chrbtom prešiel ostrý predmet.

"Jediná vec, o ktorej som sníval bolo, aby mi krásna panenka umrela v náručí," šepol, pobozkal ma do vlasov a unášal celú váhu môjho tela, ktorého bunky rýchlo odumierali jedna za druhov. Klesajúc stále nižšie som zavrela oči a vychutnala si smrť v náručí démonického komorníka, toť jediná cesta ako sa stať padlým je pohltiť čistú dušu. Z posledných síl som zaryla svoje nechty do jeho tvrdej pokožky, zakňučala bolesťou, ktorá okusovala moje telo a s posledným výdychom skonala v jeho ľadovom náručí... Zabil ma len nejaký komorník. Zabil svoju čistú dušu, vymenil mňa za nesmrtelnosť...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Anný-chan Anný-chan | Web | 29. září 2012 v 22:44 | Reagovat

Úžasné.. *w* Píšeš vážně parádně Nami-chan.. ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.